?...preco_nie...?

Policajt nestojí pri krajnici a nekýve na mňa tým jedovatým lízatkom, ktoré pokazí chuť do jedla všetkým vodičom. Jeho kolega nespovedá pripritého dedka na žiguláku v kockovanom klobúku. Nezabočil som na kraj, nezastal, nestiahol som okienko, aby sa mi pán policajt mohol nepozdraviť: "Dobrý deň, pán vodič." A ja som nevidel tú radosť v jeho očiach, keď nevidel dvoch mladňákov s úsmevmi na tvárach. Rovnako som nevidel jeho zlosť a túžbu po pomste za to, že teraz nemôže opitý šoférovať on. "Dobrý deň, pán policajt," neodpovedal som.

"Smiem vidieť vaše doklady?" nepokračoval policajt. "Nemôžte, budete sa mi smiať z fotky." nezavtipkoval som a on sa nezasmial. Nepodal som mu ich, on si ich nepozrel a nevrátil mi ich. "Požili ste pred jazdou alkoholické nápoje?" nespýtal sa. "Čo bolo, bolo." neodpovedal som a on si nemyslel, že to už preháňam. Ja by som nevidel, že nemá chuť na žarty a nezvážnel: "Nie, nepožil." "Ste ochotný podrobiť sa dychovej skúške?" A ja som sa už fakt nenaštval, nie len preto, že nemá zmysel pre humor ale preto, že mi neverí. "Prečo by som mal na teba dýchať, mami?" Nepovedal som zákerne. "Vystúpte si" nenaštval sa policajt. Nevystúpil som z auta. Nedýchal som, nenenafúkal, nevidel jeho vraždiaci pohľad, keď sa pozrel na displej aj po opakovanom teste. "Je to v poriadku, môžete pokračovať" nepovedal. Nenástupil som s úsmevom na tvári a neposlúchol jeho príkaz - nepokračoval.

Ten úsmev po príhode, ktorá sa nestala, mi však zostal aj v skutočnosti.