?...preco_nie...?

Minule, myslím, že predvčerom, keď som už napoly spal, v tom najkrajšom okamihu, keď som na hranici medzi spánkom a bdelosťou, medzi životom a smrťou, keď je všetko tak skutočné až sa tomu nedá uveriť a myšlienky už lezú von a začínajú splietať sny, práve v tej chvíli prišiel do izby brat. Chcel dopozerať nejaký hlúpy akčný film. Prišiel a začal si postieľať, takže ma vytrhol a ja som spadol z oblakov priamo tvrdo na chodník. Len tak mi povedal:

"Som rád, že si doma."

"Hej, hej, aj ja som rád."

"Som rád, že tu spíš so mnou v izbe."

Prekvapený, čo to zas môj malý braček, ktorý už nie je taký malý, ale je ešte o pár dní starší ako naša-vaša obľúbená akynka, vymyslí. A nesklamal, keď zahlásil:

"Vieš, keď tu si, tak to je skoro ako keby to bolo všetko po starom. Ale už to nikdy nebude ako kedysi."

A ja som sa zase raz uvedomil. On si spokojne zaspal a ja som mal dôvod nezaspať. A to som pritom ja ten sentimentálny. Už som nad tým veľakrát rozmýšľal, ale teraz sa mi to vrátilo. Rovno od brata. Asi to budeme mať v génoch.

Odkedy som odišiel na vysokú, veľa sa toho zmenilo. Jednak to, že som jednu nedeľu nasadol do icčka a lúčil sa s blonďavým chlapčekom, a keď som sa na ďalší piatok vrátil, bol ten chlapček mladý muž. A ževraj ten mladý muž je môj malý brat. A ževraj vitaj doma. A ja vitam doma, som rád, že som prišiel na návštevu. Domov na návštevu. Ako to smutne zneje.

A nikdy to už nebude inak. Teda vlastne bude. O chvíľu, keď prídem domov na návštevu, nebude tam už ani brat. Iba ak by tiež prišiel na návštevu domov. Nikdy už nebude nič tak ako bolo. Začíname žiť vlastné životy, aké to je zvláštne. 15 rokov spíš s niekym v jednej izbe a zrazu sa uvedomíš, že on tam už dosť dlho v tej izbe nie je. Neviem, o čom to chce byť článok. Sú to strašne veľké témy, ktoré sa tu nezmestia. Môj brat a nič už nebude tak ako predtým. Obrovské témy. A ja už musím ísť. Musím ísť rýchlo niečo robiť, lebo tieto momenty sú vzácne a budú čím ďalej tým vzácnejšie. Veď som doma na návšteve.