?...preco_nie...?

Kopec ľudských osudov tlačiacich sa na nepohodlných stoličkách, cudzinci, čo sa objímajú, aby dosiahli na držiak. A vonku je tma a dnu je svetlo. Tlmené svetlo, ktoré však páli viac ako sto reflektor. Svetlo, čo kreslí unavených dvojníkov na špinavom skle. Ten môj ešte aj uhýba pohľadom.

Je to už raz tak. Život na koľajniciach. Električky si nemôžu len tak zabočiť. A všetci väzni červenej pojazdnej mučiarne len bezmocne čakajú, kedy dôjdu na koniec tej istej trasy, ktorou šli včera, pred mesiacom, pred rokom, dvoma... A zmena v nedohľadne.

Tak asi vyzerá život na pravidelnej trati ranná káva - večerné pivko. A jediným svedkom dňa je prázdne vrecúško, suché od desiaty, ktoré si ticho šuští v nemodernej aktovke, modernej kabelke, či starom ruksaku. A kravaty škrtia a šály nehrejú. Studené ruky na studených držadlách a monotónne hompáľanie v rytme mestského blues.

Konečná. Konečne. Už len pár krokov a ďalší deň sa rozplynie v nenávratne, v nepostlanej posteli. A ranná električka už funí v depe a raduje sa, ako ráno znova zhltne húfy premrznutých otrokov. Teraz však ide víkend. To jej však nevadí. Počká. Cestovný poriadok ostane rovnaký. Len jedálny lístok sa trochu obmení. Možno.