Dá sa však povedať, že Janko Knižka vyrastal ako normálne decko. Teda skoro. Zahral si aj futbal, kde mohol pozerať na štvorčeky na lopte, aj volejbal, kde dokázal celý čas čumieť na sieť, rovnako ako pri tenise. Tých hnusne guľatých lôpt sa však nedotkol. Dokonca mal aj zopár kamarátov.
Jeho najlepší kamarát sa volal Milan Malý, ryšavý okuliarnatý chlapec odvedľa, ktorého si Janko obľúbil najmä preto, že vždy nosil flanelové kockované košele. Hrali spolu karty a Milan vždy vyhral, lebo vedel, že Jano sa snaží mať na ruke čo najviac károvaných kariet. Ich priateľstvo sa však skončilo, keď sa Milan pre tuberu musel presťahovať do hôr.
To už chodil Janko na strednú školu, kde nechal naplno sa prejaviť svojo umelecké ja. Spočiatku kreslil, ako ináč, štvorce, čierne a biele, veľké a menšie. Neskôr kreslil maľované krížovky na štvorcovaný papier a na jeden štvorčekovaný papier dokonca napísal takúto báseň:
Kockovaný svet
Keby tak svet nebol guľa, ale kocka
zložená zo šiestich dokonalých štvorcov
Keby som sa toho raz dočkal
zmeniť vlajku mojich otcov
dvojkríž a tie hnusne oblé kopce
roztrhal by som na framforce
a namiesto nich
namaľoval by som štvorce
Dokonca si dal aj umelecký pseudonym. Jano M. Štvorec. To M. si tam dal preto, že em znemená štvorček typizovane. Dozvedel sa to z krížoviek, ktoré, samozrejme, miloval. Miloval ich natoľko, že vypísal celé kockované posteľné prádlo slovíčkami. Od aja, aka, ama cez kamel a omelo až po žabó. Takéto hlúposti ho však prešli hneď v prvý deň na vysokej škole, keď na zápise zbadal ženu svojich snov.
Komentáre
necudoval by som sa...
sa teším...
...