"Ahoj," odpovedal jemný hlások svalového kolosu.
Odpľula si a pomaly otočila svoje gigantické telo na Jana. Zbadala mokrý fľak okolo Janového rázporku a od údivu jej až zabehol dym z tej lahodnej Dalily. Obaja tam mlčky stáli, pokiaľ ona nesklonila hlavu smerom k Janovi a nepovedala:
"Do ôsmej vzpieram. Môžeš ma počkať pred našou telocvičňou."
Janko len prikývol a rozbehol sa späť do budovy. Vyzeralo to ako útek po pokarhaní. Ale taký radostný. Ako keď vytopíte byt, čakáte minimálne stratu jednej končatiny a dostanete týždeň domáceho väzenia. V rýchlosti takmer minul dvere. Prvýkrat v živote mu nič nevadilo. Svet bol pre neho dokonale kockatý. Predbehol celý rad na študijné a išiel sa zapísať. Nikto sa neodvážil protirečiť, matematický rad len rozhorčene zahučal a začal prepočítavať pravdepodobnosť opustenia budovy predpoludním.
Vybehol von a svet bol zrazu krásny. Kockaté slnko svietilo na kachličky na námestí, sedel tam celé popoludnie, rozmýšľal nad ňou a rátal dlažobné kocky. 729. 27 na druhú, šťastie mu praje.
Trištvrte na osem. Osprchovaný. Tvídový károvaný oblek. Hladké oholenie. Účes zlepený pomádou do hranatej prilby. Kondóm naivne v prednom vrecku. Kráča k telocvični. Hranatá budova - ďalší náznak šťastia. Sedí na lavičke. Päť minút pred ôsmov začínajú vychádzať ľudia. Asi sedemsto kíl vtesnaných do piatich mužských tiel. Čaká. Čaká. O pätnásť minút po chlapoch vychádza ona. Zapáli si Dalilu zo striebornej tabatierky. Odpľuje si. Až potom ho uvidí.
"Ty si fakt prišiel, mňa z toho trafí!" zvýskne kobyla.
Janko sa chce postaviť, ale telo ho predbehlo a zatiaľ sa mu už postavilo niečo iné, a tak radšej ostane sedieť. "Meškáš!" výde z neho po krátkom pohľade na štvorcové hodinky na zápästí.
Komentáre
boli ma zub...