Žiabre sa pomaly hýbu, zaťažko mi je už aj poriadne dýchať. Ležím a nechávam na seba padať bahno. Potichúčky a pomaličky sa nechávam zahaľovať drobnými čiastočkami bahna, ktoré si v mútnej vode poletujú ako spomalený záber snehu.
Ležím a rozmýšľam. Letargia mi znehybňuje plutvy a pre to všetko svinstvo nad sebou nevidím hviezdy. Aspoň tým pravým okom. To je oko smerom k hladine. Žiadne vznešené vyhliadky na budúcnosť, žiadne radostné nádeje. Len zamútená voda.
To ľavé oko zas pribité ku dnu. Pribité spomienkami. Pribité myšlienkami. Pribité pevne kotvou minulých dní. Zabetónované v čase, zauzlené v časovej slučke nekonečnosti.
A žiaden tieň šťuky na obzore. Žiadna šťuka, čo by rozvírila bahno na dne. Čo by zožrala nekonečné úvahy zbytočnejšie než električka bez koľajníc.
Len potichu čakám, kedy sa zo mňa stane uhlie. A neskôr možno ropa. No a pri troche šťastia ma niekto ovalí kladivom, odreže mi hlavu a vyberie vnútornosti, naseká pekne na kopýtka a v trojobale hodí do vriaceho oleja.
Kapor
17.11.2009 20:47:50
Som kapor. Nemý hlupák na dne rybníka. Hlboko v bahne si len tak ležím na boku.
Komentáre
Tak Ta sníš vo kladivu a srp co?
ja by som ta rada,
Porkézop...
kopytka
.
vianoce