?...preco_nie...?

Vždy je to tak, najprv prídu prázdne papiere. Slová uviaznu v pere a nechcú a nepôjdu von. Pero sa nedá rozpísať. Žiadne.

Potom však, zrejme chybou zrážanlivosti, začne pero krvácať. Nie je to nič vážne, je to len atrament. Vtedy je to tak, ako si prajem. Ruka nejde zdvihnúť z papiera, z obyčajnej machule vznikne pár slov, nápad.

Trebárs také slovné spojenie: krvácajúce pero. A už to ide samo. Vlnka za vlnkou, bodka za bodkou. Zrazu je z toho text. Potom to všetko prečítať ešte raz, lebo krvácajúce perá vedia byť zákerné.

Píšu a píšu a píšu, čo sa im zachce a gramatika, tak na tú už úplne kašlú. Takže ešte raz. Prečítať, opraviť, poďakovať, ospravedlniť sa, pofúkať mozole na prstoch, zahasiť špic pera a... A dúfat, že to pero tak skoro nevykrváca. Lebo potom to budú zas len samé prázdne papiera.