„Sex on the beach ako obvykle?“ povedal tučný hlas, ktorý sa presunul k otvorenému baru s fasciklom s veľkou fotkou muža z Kratochvílovej občianky na obale.
„Vodku!“ vyšlo z neho spontánne.
„Zabudol som, kríza,“ rozrehotal sa na tú komickú neoholenú postavu v roztrhaných teplákoch, ktorú na Klinike všetci obdivovali. „Normálne by som zavolal na diagnostiku, no myslím, že nebudeme zbytočne mrhať peniazmi daňových poplatníkov, keď je diagnóza istá.“ Podal mu pohár vodky, ktorú hneď vypil. „Ako sa to len volala?“ povedal hrabajúc sa vo fascikli. „Jasné, slečna Záhlubská, čo?“
To ho prinútilo vstať. Všetka zloba posilnená alkoholovým rambo-efektom zas vybuchla.
„PANI Záhlubská!“ povedal a sám sa čudoval prečo vlastne.
Tučný hlas sa neudržal a rozosmial sa škrekľavým hlasom, ktorý ukončil kašeľ. Daň za bohémsky život.
„Kto, doboha, ste?! Nechajte ma na pokoji, všetkým vám tu jebe, idem odtiaľ,“ vybral sa smerom k dverám.
„Do riti ideš, sadaj si okamžite!“ povedal prefajčený hlas v plnej svojej tučnote.
Kratochvíl si sadol, úplne zarazený a aj preto, že dvere nešli otvoriť. Vedel, že z tohto sa len tak nevylíže.
„Vieš koľko štátu zarobíš, zúfalec?“ spýtal sa tučný hlas rovnakou intenzitou akou ho priklincoval na stoličku.
„Neviem, asi dosť.“ Zasmial sa, prišlo mu smiešne, ako sa ukázal pravý vek toho neznámeho muža v tej krátkej chvíľke hnevu. Už aj on videl každú jednú plastickú operáciu, každý jeden prefarbený aj nastrelený vlas.
„Priemerne 67 miliónov. DENNE! Keď rátam dovolenky, sviatky aj dni, keď prerobíš. Však za tie dva dni, čo si sa neukázal v práci padla koruna! Myslíš, že ma baví počúvať nekonečné telefonáty od NBS-ky a výsmechy českého kolegu? Tak teraz budeš počúvať a...“
Zazvonil telefón. Ten starý mladík, či mladý starec, čo tam stál s navrenou žilou, ho len zdvihol a zložil.
„Vidíš? O tom vravím! Minister financií, čo mi tu fňuká, že mu padá korunka a nevie, čo má robiť. By ma zaujímalo jak sa ten lúzer dostal k môjmu číslu. Tak teda seď a počúvaj, ty niktoš...“
„Naser si!“ Najprv sa chcel rozosmiať nad tým slovom „niktoš“, no potom sa urazil. Nikto si naň nebude dovoľovať. „Čo ma zabiješ, ty CHUDÁK! Však ani neviem tvoje meno, ani meno tejto tvojej Kliniky, či čo za pojebanú sektu to ste!“
Šéf si sadol a spustil prívetivým hlasom, keď zbadal, že dvaja kohúti sa na jednom smetisku asi nebudú znášať veľmi dobre: „My Vám chceme pomôcť, nebráňte nám v tom. Prosím.“
Bolo to asi prvýkrát za dlhé roky, čo poprosil. Väčšinou prosili jeho. Vedel však, že tentoraz to nepôjde inak a nemohol ho stratiť. A prekvapivo aj pán Kratochvíl sa upokojil.
„Dobre. Kto ste a čo mi chcete.“ Spýtal sa pokojným hlasom, ktorý nabral až smutný tón.
„Prepáčte mi, nachvíľu ma ospravedlňte. Vybavím si len jeden telefonát, bude to sekunda.“ Nalial mu ďalší pohárik a do telefónu len povedal: „Zvolaj ich. Už je tu. Tak o hodinu nech sú tu.“
Komentáre
Aby tu nebolo prazdno
preconie, ani ja nemam rad
novidis, netopierik
uf