Chce sa ti kričať! Vrešťať na celý svet! Nič konkrétne, všetko v rámci absurdnej drámy život. Jednoaktovka. A dirigentova taktovka zavádza falošný orchester. Do toho všetkého tie primitívne výkriky z najhlbšých útrob. Niekde z poslednej alveoly.
Plnou parou vpred! Výkrik, čo zobudí celý svet. Úprimný tak veľmi, až ti roztrhá hlasivky. Za všetky tie sprosté témy, ktorými sa zaoberáš. Ktorými sa zaoberať musíš. Chceš. Plač za každou premrhanou sekundu. Jasot za každú šťastnú stotinku. A rev zúrivý a neutíšiteľný - lebo to nechápeš.
Nič nechápeš. A čím väčšmi si uvedomuješ, do akej miery nič nechápeš, čím ďalej si predstavuješ prázdnotu a to minimum, čo chápeš, tým bližšie si k šialenstvu. A preto chceš kričať. Lebo nič iné nemôžeš robiť. Si v studni s hladkými stenami niekde uprostred púšte. A pomaly začínaš tušiť, že nikto nepríde. Že malý princ bol vymyslený a všetci hrdinovia už vymreli. Že si v tej studni sám. Kričíš, až kým nezistíš, aké to je márne.
Komentáre
chápem...
a následne mať hlasový kľud
uz si mi opisal altanok?
ta ne ? ;)
bože Altánek!!!
ta teta Vikina
si nemohol
:)) a zabezpečiť vetranie!! ;)
ak bude problém