?...preco_nie...?

Ja som bol asi trochu divný už odmalička. Nechodil som na kúpaliská. Keď som šiel, tak na kryté. Kúpe sa predsa vo vani. Lebo keď sa ide na plaváreň, tak sa tam ide plávať. A nie sedieť ku vode. Ku vode sa chodí sedieť inde. Ku rybníku, ku potoku, ku priehrade, ku jazierku. To pre tú atmosféru. Ale kúpaliská?

A možno som tam predsa len chodil, len som potom prestal pre tých kúpaliskových frajeríkov. Čo len natŕčajú svaly a škeria biele zuby, ktoré svietia na opálenej tvári. A baby sa idú pošalieť. Asi som sa preto v záujme zachovania si zdravého rozumu, a aby som od zlosti nepraskol, aký je ten svet nespravodlivý, schoval dnu. Na plaváreň.

Lenže tí hnusáci sa na zimu musia stiahnuť dnu. Ako nejaké hnusné chrobáky, čo zalezú pod kameň. A zas len očarúvajú a ja dychčím a rozrážam vodu, až sa mi z hlavy parí. Raz za pol hodinku sa hodia do bazéna, preplávu jednú dĺžku, aby im navreli svaly a zas von - očarúvať. Preto som asi začal chodiť plávať skoro ráno, keď ešte spia, alebo večer, keď sa im tam už neoplatí ísť, lebo tam nemajú koho očariť.

A dnes je to úplne rovnako ako vtedy. Aspoň sa tak domnievam, aj keď na kúpalisko nechodím. Ale niekedy, keď si trošku prispím, ich stihnem, keď si kupujem lístok. A už pením. Ešteže sa naše cesty rozchádzajú za šatňami a ja mám vlastný revír, bez frajeríkov.

Keď si to tak vezmem, tak som im možno trošku závidel. Ale vlastne som ani veľmi nemal čo. Oni boli hrdinovia v kolektíve, pred všetkými. Ja som bol hrdina, keď už bola tma, keď už zavreli kúpalisko, keď už zostanete len dvaja. Len ty a ona. Keď sa idete nahý kúpať do jazera.