?...preco_nie...?

Ísť? A kam. Vari stojí všetka tá námaha za ten pot? Spýtal sa a odišiel. Nestojí. Vedel odpoveď. Vedel odpoveď na všetko. A to pri tom ani nebol Boh. Bol len sám sebou. Niečo medzi človekom a peklom. Pravdovravný povrazolezec balansujúci na tenkých nuansách, ktoré rozdeľujú každý svet. Rozdeľujú ho, ako ho rozdeľuje každý predmet, ktorý stojí slnku v ceste pri západe slnka. Na deň a na noc.

Odišiel a vrátil sa. Vrátil sa len preto,že nebolo kam ísť. Tá kľukatá aleja, ktorá sa javila nekonečná, lemovaná stáročiami líp, ktoré plodia nové dni, bola totiž len slepá ulička. Ale veď to on vedel. On to vedel najlepšie. Sám tie lipy sadil, keď ešte neboli dni, keď ešte nebol svet, ktorý by sa dal deliť.

Trvalo mu to nekonečne dlho. Zasadiť nekonečne veľa líp totiž trvá nekonečne dlho. A tak si pri tom, len aby si skrátil čas začal spájať slová. Boli to slová, ktoré nikdy nikto nepočul a nikdy nikto nezačuje. Slová príliš silné na to, aby ich zniesli smrteľné uši. Akurát Boh sa nimi mohol opájať.

A nebolo treba vína. Stačili tie slová. Metafory. Obrazy maľované písmenkami. Zeleninové záhony zlatých tekvíc. Perokresba, tá pravá perokresba. Až mu raz došli semiačka. Aleja bola vysiata a ani to nekonečno netrvalo až tak dlho. Netrvalo dosť dlho. Ani zďaleka. A tak šiel späť na začiatok tej nekonečnej aleje.

Malo to trvať nekonečne dlho. Bola to sekunda. Na ceste nenašiel ani jednu metaforu. Nič. Len udupaný prach, ktorý sa dusivo zdvíhal k ústam a leptal sliznice. Na konci ho však nečakalo nič. Veď to vedel. Len koniec. Ten druhý koniec. A ešte jedna rečnícka otázka: Ísť? A kam. Vari stojí všetka tá námaha za ten pot?