Netrvalo ani sedem krokov, kým mi ľavá topánka úplne premokla. Je prechladnutá ešte od minula a keďže nemôže dýchať nosom, má otvorené ústa dole na podrážke. A svet je o dosť škaredší, keď vám jedna noha pláva v špine veľkomesta zmytej kyslým dažďom.
Ani vietor nepovzbudí, keďže vždy fúka do tváre, nech idem hocikam. Prečo nemôže raz od chrbta? A tie farby. Musím pokarhať pánbožkovho dvorného maliara. Asi dospáva opicu, lebo tú jeseň akosi nedokončil, ešte prednedávnom sa zdala príjemná, teplá, všetky farby ohňa príjemne melancholicky hriali dušu. Dnes to však bolo všetko také iné, také divné, také ubíjajúce, také...šedé.
Šedé ako interiér mojej duše.
A v srdci je krutý a chladný jesenný dážď.
Presne tri tony má totiž každá kvapka, ktorá s hlukom dopadá na moju kapucňu, vodný projektyl zoslaný priamo od boha, čistý priestrel až do mozgu.
A ja len dúfam, že v duší dnes nemám Medarda.
Komentáre
ach jaj :S
Medarda
:)
Čítala som...