?...preco_nie...?

Z tranzu ho prebrala až cigareta, ktorá ho pálila medzi prstami na konci nevládnej ruky. Odtrhol sa od nej, odskočil asi pol metra dozadu, dobre , že nespadla. Našla však rovnováhu a on ju zas stratil, keď sa na ňu pozrel. Fakt sa to deje? Fakt sa pozerá na tie isté popraskané pery, ktoré mu bozkávali myšlienky už dlhšiu dobu?

"Kto si?", spýtal sa.

"Dobre vieš, kto som, vieš to ešte lepšie ako ja."

"A..áno, ale, ale, ako to je možné? Veď ty nie si skutočná! Ty si len v mojej hlave a prvý deň žiješ aj na papieri. Však som ťa len v noci vymyslel. Nie, nie, ty si len postava z mojej poviedky, moja vysnívaná. Môj umelecký pokus. Ty, ty..."

Nič mu nedávalo zmysel. Ona sa len sladko usmievala a prizerala, ako márne sa snaží nájsť slová. Človek, ktorý sa slovami živí a pre ne aj zomrie. Aká to irónia osudu. Dokonca si prehľadával vrecká na tej menčestrovej bunde, aby ich našiel. Nedarilo sa a pokračoval vo svojom napodobňovaní hluchého telefónu.

"Ty...ty...ty...ty...ty...ty si tu? Jak, a počkaj? Prečo si ma vlastne objala?"

Pobozkala ho. Len tak letmo, ako prvýkrát. Nesmelý dotyk pier, ktoré ešte nič netušia o jazyku ani iných perách.

"Lebo ma môžeš dokázať ľúbiť." Už nechcela ďalej vidieť jeho oči tesne pred plačom, bezhlavú zúfalosť, tak pokračovala. "Včera sme sa prisťahovali. Ako vieš, v noci sa mi nespí veľmi dobre a už vôbec nie v cudzej posteli. Aj keď sa má tá posteľ stať mojou. Bola som sa prejsť. A počula som Marlene ticho spievať a videla dvere otvoroné. Vedela som, že musím ísť dnu. Však ma poznáš. Vošla som a videla spať pri jednom stole opitého mladého muža a vedľa neho ticho odfukovať kôpku papierov. Tak som si ich vzala a prečítala. A ver, že som vyzerala tak, ako ty, keď si sa zobudil. Veď tam som bola ja! Môj dokonalý opis. A zašifrované vyznanie lásky. Už na stole nespal opitý mladík, ale úžasný spisovateľ. Bola som tak mimo, až som zhodila zo stola fľašu, čo ma vystrašilo ešte viac, lebo si sa začal preberať. Tak som pustila papiere na zem a bežala von. Zastavila som sa za oknom a pozerala, ako vstávaš. A zvyšok už poznáš."

Neveril. Ako? Rozumel, ale nechápal. Vyšlo z neho len:

"Nie, nie, nie, to je...."

"Nemožné?", prerušila ho. "Nie, len nepravdepodobné."