?...preco_nie...?

Mestá žijú dvojakým životom. Asi ako ja a ako každý správny schizofrenik. Dennú úhľadnosť plnú farieb a hudby klopkajúcich podrážok topánok večer nahradí šedá realita nezvratného rozpadu spoločnosti. V uliciach len mierny ruch, spoza okien sa vyparujú tóny rôznych skupín ešte rôznejších žánrov a ozvenu opatrných krokov rušia len opité výkriky skupiniek vyliezajúcich zo svojich nočných nôr.

A uprostred toho stojí človek, akoby sa nič nedialo. Stratený, pokazená lampa z neho robí mestského nindžu. V mestách sa človek veľmi ľahko stratí, aj keď ich dobre pozná. Vtedy práve možno ešte ľahšie. A keď už opitá mládež putuje z barov na diskotéky a mesto ostane len tým pár zblúdilcom, má človek možnosť v skrytých uličkách nakuknúť mestu rovno do útrob.

Tichá hudba a ešte tichšie rozhovory. Pohľad na dno pohárika a mokrý podpivník. Svetlo na strope vyžaruje len také pološero, že aj muchy sa hanbia vojsť dnu. Pokorný pohľad čašníčky v rokoch do špinavého pohára či plného popolníka a nočná pieta pokračuje aj po záverečnej.

Inokedy sa svet zas točí. To keď je človeku príliš smutno na sentimentálnu pijatiku. Vtedy sa stačí nechať strhnúť po povrchu, davom tých zhýrencov, sťahovavých nočných vtákov. A vtedy si človek môže siahnuť mestu rovno pod sukňu, až kým medzi nohami nezacíti tú mäsožravú vlhkosť mizérie a nočný taxík ho neodvezie späť, spať, do bytu, kde zubná kefka márne čaká na alkoholový dych.

Tak či tak - jediným spoločným menovateľom je alkohol. A možno sa to nezdá, ale mesto je v noci fakt len opitá namachlená štetka, ktorá ťa vysaje a vypľuje niekde na predmestí. Môžeš jej na diskotéke obchytať stehná alebo v pochybnej putike nazrieť do útrob jej duše, navždy však zostane len monštrom mliaždiacim ľudské duše svojim vysokým podpätkom.

Všetko to asi bude tým, že v meste v noci pre verejné osvetlenie nevidieť hviezdy.