?...preco_nie...?

Stmieva sa. Nie von. Dnu. V hlave sa pomaly spúšťajú čierne rolety. Ešte mám čas, ešte nemusím ísť. Ale viem, že skôr či neskôr predsa. A toho sa bojím.

Oči budú klipkať. Blikať. Ale akonáhle si ľahnem, zas tie isté problémy. Hlava pláva vo vzduchoprázdne. Na hranici snov. Keď sa v hlave kreslia tie najkrajšie obrazy.

Žiaľ, nie vždy zo sú tie obrazy krásne. Vlastne len zriedka. Poväčšine len stúpne tep, zovrie krv a oči sa roztvoria spolu s hlbokým nádychom, ak nie výkrikom. A znovu byť čulý.

Pozerať do stropu, ako záclona hraje neľútostnú tieňohru s mojou paranojou v hlavnej úlohe. A modliť sa, nech už zaspím. A zaspať. A znovu sa zobudiť. A zase zaspať. Dokola.

Až kým nie je ráno. A potom zazvoní budík. Ráno zvonia budíky. Niekedy ich mám celkom rád. Keď budia z nočnej mory. Ale väčšinou vstanem len preto, aby som bol ďalší deň unavenejší. A tým aj ľahšie zaspal.

Škoda, že to nefunguje. Nič nefunguje. Ono len proste príde to hlúpe obdobie a človek sa môže poskladať. Môže len dúfať, že nebude musieť ísť spať.