?...preco_nie...?

Celý deň mi chodíš po rozume. Prechádzaš sa tam, skackáš z jedného neurónu na druhý ako v potoku po kameňoch. Bosými nohami sa čľapkáš v mojich spomienkach, v našich spomienkach. Rozkopávaš hladinu a keď si tak chladíš nohy, mne je len čím ďalej tým horúcejšie. Stačí, že ti jemne obopínam nohy až po lýtka a už nedočkavo dychtím, kedy sa pôjdeš okúpať. Ty sa však postavíš, hodíš zopár žabiek, až mi trhne očným nervom a ladne odídeš po synapsiách až na kraj toho môjho mikrosveta, kde mi vypadneš z oka zabalená do morskej vody. Chýbaš mi.