?...preco_nie...?

Jeseň sa už nekompromisne zarýva ostrými pazúrmi do horných ciest dýchacích. Chladnúce dlane sa márne pokúšajú nájsť kúsok tepla v neútulných vreckách. A ten šál si nezoberieš a nezoberieš, veď je ešte len september.

Mám rád zmeny období doma pod Tatrami. Tu sa počasie s ničím neserie. Prásk a z 25 ti ortuť v teplomeri zakotví s rachotom na siedmom stupienku nad tou okrúhlou nulou. A pred týždňom si sa ešte smial, že vraj o chvíľu sú tu prízemné mrazy. Blbosť.

Aj sa stmieva rýchlo. Cesty zo školy. Cesty do školy. Cesty poza školu. Mimovoľný únik myšlienok, ktorý mi odkvapol z červeného nosa. A uši štípu a tu čiapku si nevezmeš, veď čo keby ťa niekto videl. Cesty do spomienok, za ruky sa už nedržíš z letom, len jeseň sa ti uzimene vešia do ramena.

Vo vzduchu to už cítiť. Vosk dušičiek, rozmočené lístie, pečené gaštany a nekonečné večery. Predzvesti. To všetko je už zakódované v tom ľadovom dychu, ktorý cítiť za golierom, keď ti jeseň, platonicky zavesená do ramena, šepká do ucha: "Chýbala som ti?"

Áno aj nie. Hádaj na čo myslím? Na to, že o chvíľu vyvesí pánbožko v nebíčku svoju čerstvo vypratú starú zašednutú nočnú košeľu, z ktorej bude nekonečne dlho kvapkať. Na to, že o chvíľu sa v mlákach uvidím zas o rok starší. Skrátka - na ďalšiu premrhanú jeseň. Ešte kratšie - predzvesti.