?...preco_nie...?

Tlačia ma ramená a mám odreté lakte. Ešte ma k tomu aj bolí krk z toho, ako mám zohnutú hlavu. Je to tu trošku pritesné, trochu dosť. Skriňa s nálepkou život. S nálepkou svet malého človeka, muža, dieťaťa. Len ďalšie bezvýznamné DKP v pánbožkovom inventári.

Svet je len veľké skladisko osudov. Vyzerá to ako v IKEA. Na policiach naukladané osudy občanov rôznych štátov, kadejakých republík, monarchií, kmeňov. A ja som niekde tam, v sektore pre malé krajiny, oddelenie pre malých ľudí. Som v maličkej komode, dátum výroby ešte z neskorého komunizmu a tlačí ma to tam na duši.

Chcel by som vyjsť, zapísať sa niekde tam hore, veľkými písmenami, spraviť niečo obrovské, zmeniť svet. Aké hlúpe dokážu byť moje naivné myšlienky. Sedím v skrini a mrvím sa, márne sa snažím vylomiť kladku značky Priemernosť, najpredávanejší model od Fabky. S hlavou niekde v oblakoch, až nad vrcholom Babylonskej veže, a pritom tak pevne spätý so zemou.

Nevhodné okolnosti. Tak by som to nazval. Alebo nešťastný žreb. Ako keby dostali Švábovce Barcelonu. Nerovný boj. A ja práve za Barcu nekopem. Síce, ani za Švábovce. Možno by som ešte tak nosil lopty. A po zápase by som od organizátorov dostal horalku. Pekne by ma pohladkali po hlave, za ušami a na brušku, zavreli by ma do búdy a ja by som len ďalej hrešil: Pritesné.