Taký som tu ostal. Tichý a boľavý. Sám. Len so sebou. Bez nádeje na záchranu, zavretý pred celým tým svetom plným cudzích ľudí. Cudzích. Blízkych. Známych. A tých, čo sa im zdravím.
Sám. Osamotený ako tá posledná bodka za poslednou vetou poslednej knihy na svete. Už k nej nič nepribudne. A je jedno, koľko toho bolo predtým. Sám ako cesta alejou.
Len tak. Ako pomník uprostred poľa a studnička uprostred púšte. Sám ako všetci ostatní. A možno trošku menej. Alebo viac. Jednoducho sám.
Sám, len so svojimi ideálmi. Falošnými ideálmi lapajúcimi po dychu. Ani sny už toľko nechodia na návštevu. Prázdna váza a plný kôš.
Tak to už chodí. A je jedno, či je človek na vrchole alebo na dne. Lebo sám je vždy. Márna snaha. Obité kolená, vybité zuby. Krv.
Posledný a prvý. Na umiestnení nezáleží. Sekundy. Minúty. Hodiny. Roky. Život. Smrť.
Nezmyselne sám. Nevidiac zmysel spolu. Len ja.
Egoista na plný úväzok.
Nedobrovoľne.
Chcene.
Sám.
Sám
29.09.2009 19:58:02
Sentimentálne vzdychy nad prichádzajúcou jeseňou.
Komentáre
no vidíš...
... :-)))...
byť egoistom na plný úväzok
Ako pomník uprostred poľa a studnička uprostred púšte
uf
napadlo ma
o mna sa vy nebojte,
preconie,
pekna
neviem byt sam, sam.. :o)