?...preco_nie...?

Dnes sa mi splnil jeden z mojich snov. Ani som to nečakal, vážne, bolo to len tak, ako keď v máji nasneží. No a ja som sa po tom májovom snehu rozbehol a splnil som si sen. Teda, nie ja som si ho splnil, ale splnil sa mi. Dostal som pero. Nie len také, aké si zvyknem kupovať - 3 jednorázovky za dvacku. Také ozajstné, živé.

To pero sa na priezvisko volá Parker, som si istý, že je to blízka rodina s Petrom Parkerom. Však aj on písal, tak potreboval pero. Pán žurnalista. Lenže teraz som si spomenul, že bol fotograf, ten spajdrmen. Len to memôžem prepísať, elbo sa práve hrám na písací stroj. Tak, ptosto, to pero je isto od neho.

Keď som otvoril tú škatuľku, tak som si myslel, že tam nájdem aj rodný list. Nebol. A to som si myslel, že všetci artistokrati musia mať pri sebe rodokmeň. Noa tomu Parkrovi prúdi v tej jeho jednej žile tak modrá krv, akú ani v reklamách na vložky nevidno.

No, najpodstatne jšie na ňom je, že je to môj sen. Vždy som chcel také pero. Najradšej dajaké za šesťdesiat miliárd kozlún, celé zlate, čo by vystreľovalo z vrchnej strany uspávacie šípky alebo sledovacie zariadenie, alebo minibomby. Alebo aspoň z prednej strany by mohlo vystreľovať zmysluplné slová. Tak ale človek si nevyberie. Zajtra asi pôjdem do banky. Neviem načo, asi vložiť mojich posledných sto korún na účet. Vyberiem si najkrajšiu bankovníčku za okienkom, prídem ku nej, vytiahnem stovku, vyplnený papierik, a keď ho bude chcieť vziať, chytím ju za ruku a poviem: Prepáčte, zabudol som sa podpísať. No a vtedy vytiahnem Parkra...