?...preco_nie...?

Mal som takú super vetu. Bola by v nadpise, pyšne by sa tam pretŕčala a ja by som sa na ňu ešte pyšnejšie pozeral. Končil by sa ňou tento článoček, ktorý by bol presne tak krátky, aby nikoho nestačil stihnúť nudiť a presne tak dlhý, aby nikoho nenechal neuspokojeného. No a na konci by bola tá superveta, ktorá by zaklincovala nápad každému jednému cez oči až priamo do mozgu.

Lenže, veta sa stratila. V podstate som ju stratil ja, no ale, kto by si už len priznal chybu. Veď to samo, ten hnusný Japonec Samo Sato, ktorý všetko kazí a stráca. Ale o ňom som nechcel, o ňom som už isto písal. Tu ide o tú vetu. Mňa to vždy tak štve, že tie vety zabúdam, no táto ma dorazila.

Treba ísť na to logicky, ako keď ten Japončík schová kľúče. Schovávať ich môže aj taký jeden nemec, ale nerobme si srandu z Alzheimera. Skrátka, treba ísť na to logicky, ako hovorila mamka. Kde som naposledy mal tu vetu pri sebe? Pri botníku. Ale teraz kedy? Asi keď som išiel na poštu. Nie, nie, nie, bolo to skôr. Ráno, viem, že som mal ešte pyžamo. Do riti, takže do vrecka som si ju neschoval, lebo na pyžame vrecká nemám.

Tak teda. Z botníka my mohla spadnúť akurát tak do topánky. Lenže tam sa neodvážim, to nech radšej ostane navždy stratená. Alebo za botník. Našiel som tam síce kopu vecí, dokonca aj kľúčik k môjmu penziovanému bicyklu, ale vety nikde. No a potom si spomeniem. Naposledy som ju videl, keď som vošiel do kuchyne a do nosa mi udrela čierna vôňa  čaju. Vtedy akurát tá veta vylietala von oknom, myslím, že smerom na Kráľovu hoľu, spolu s mojim dnešným snom. Ja som len zvedavý, kto ich nájde.