Bola raz jedna chata. A tá chata tichúčko spinkala v jednom unavenom mestečku, ktoré sa ešte nestihlo spamätať z dávno zabudnutej slávnej hodinky na chronometri dejín. Až kým jedného dňa, jedného pekného piatkového dňa, keď vo vzduchu už bolo cítiť prichádzajúce dušičky a žlté listy imitovali letné teplo, až kým toho dňa neprišli budiči.
Bolo ich osem. Štyria starí známi a ich štyri krásne polovičky. Nenápadne sa vkradli do chaty, v ktorej nos hneď po vstupe naplní ten známy pach staroby a neobývaného, spiaceho domu. Svojou chôdzou rozprúdili krv tečúcu hlboko v hrubých poctivých stenách. Svojim smiechom rozbúchali srdce, ktoré sa skrývalo niekde v pivnici. No a večer, keď sa dávno po večerníčku svet stáva mládeži neprístupným, gitarou, spevom a cinkaním plastových pohárov otvorili sklenené oči toho spiaceho domu.
Dom bol celý víkend živý. Už dávno sa tak dobre nezabával. Smial sa tak hlasno, až sa ostatné domy závistlivo pozerali. Aké sú prázdne, myslel si o závistlivcoch ten dom a veril, že ten život tam bude navždy. Že budiči si v ňom budú nažívať šťastne až kým z nich nebudú babky a dedkovia. Mýlil sa.
Budiči sa museli pobrať ďalej, museli sa vrátiť do iných domov, do takých, čo by tomu domu závideli pokojný spánok. Do unavených domov vždy plných krokov, ktoré pre ten hnusný smiech a krik nemôžu ani oka zažmúriť. A tak ho ešte budiči pohladkali metlou a zaštrngali na rozlúčku kľúčami v zámke.
Pobrali sa naspäť, viesť unavený život do tých unavených domoch a snívať o ďalšom budení.
Komentáre
:)
nooo
to bolo pekne :)
pardon...