?...preco_nie...?

Ľudia, ktorí sa chystajú oklamať sami seba, by mali byť zdatný v tom, čo sa chystajú spraviť - čiže klamaní. Začiatočník sa nemôže len tak vrhnúť na sebaklamy. Je to ako keby ste po týždni gymnastiky išli skákať dvojité salto z kruhov. Nevypláca sa to. Najmä pokiaľ tam nie sú žiadne epedá.

Pri sebaklamoch musí byť človek úplne presvedčený a odhodlaný. S týmto nástrojom treba manipulovať obzvlášť opatrne. Chystáte sa vstúpiť do svojho vlastného vedomia, možno až podvedomia. Preto osobne nie som veľkým prívržencom tejto techniky, sám s ňou mám zlé skúsenosti, vo všeobecnosti je však veľmi uznávaná najmä na západe.

Oklamať seba samého nie je až také náročné, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Sú rôzne metódy ako to dosiahnuť, skúsený klamár si však sám nahovorí klamstvo bez akýchkoľvek problémov. Najmä ak sa bude držať návodu z predchádzajúcej kapitoly. Po chvíli sa v mysli uloží klamstvo do zásuvky s visačkou: Pravdivé spomienky.

Prečo je to výhodné? Ak o niečom presvedčíte samého seba, môžete o tom klamať vážne dokonale. Dokonalé klamstvo, to je zrejme snom každého klamára. Keďže pre Vás bude to klamstvo pravdou, budete ho aj na verejnosti obhajovať ako pravdu. A žiadne nacvičené reakcie, gestá či mimika nie sú tak dokonalé ako tie pravé.

Prečo je to nebezpečné? Množstvo falošných spomienok spôsobí, že človek bude zmätený a pochybovačný aj pri skutočných príhodách. Ja osobne poriadne neviem, ktoré z mojich detských a mládežníckych spomienok sú pravé. O približne 60% viem s istotou povedať, že sú pravdivé. Asi 10% môžem s istotou označiť za klamstvá a výmysly. Čo však s tými zvyšnými 30%, ktoré už nikdy neroztriedim? Kto mi vráti takmer tretinu mojich spomienok? Odpoveď je jasná. Preto každého pred sebaklamom varujem.