Zobudil sa a zanechal vypotenú mapu na posteli. Izba neskutočne páchla, páchla ním. Až ho natiahlo. S odporom zhodil zo seba tepláky a tričko, ktoré teraz už bolo nevyprateľne žlté, s čmuhami po krvi a zvratkoch. Lepilo sa mu na telo, kĺzalo sa po stuhnutom chrbte, po ktorého povrchu sa o chvíľu gúľali kvapky vody, ktoré sa márne snažili prebiť vrstvu masti, ktorá zliepala Kratochvílove zriedkavé chlpy. Vlasy si umyl dvakrát, v sprche strávil asi polhodinu, ďašiu mu trvalo, kým zoškrabal chlpy z tváre jednorázovou žiletkou, ktorú našiel v malej skrinke nad umývadlom.
Až teraz si všimol logo na malej nálepke na vnútornej strane bielej skrinky so zrkadlovou prednou stenou, kam nezmyselne odložil žiletku a vybral manikúru pre posledné úpravy. Usmial sa. Keď zavrel skrinku, konečne sa ukázal muž, ktorého poznal zo svojho občianskeho preukazu.
Po návrate zo sprchy bola posteľ prezlečená a ležalo na nej značkové pohodlné oblečenie. Zo stola rozvoniavala káva a čerstvé pečivo, drahá talianska šunka, syrová omeleta a párky s horčicou poslušne sedeli každý na svojom tanieriku okolo hrdej fľaše eviánu. Potešilo ho to, po týždennej alkoholickej diéte si jeho žalúdok pýtal teplú stravu.
Predtým, než sa najedol si natrel hruď. Pálilo ho to. Nevedel, či mu to nepoškodí, že sa nenatrel, keď prespal tri dni - aspoň trhací kalendár na stene ho o tom presviedčal. Natrel sa však a netrápil viac touto myšlienkou. Zapol telku, len tak, ako kulisu a pustil sa s vervou do jedla.
Dni prechádzali pomaly a blížil sa čas kontroly. Boli to pokojné dni, lenivé. Preležané, osviežovali ich len dlhé prechádzky po okolí a vlažné rozhovory s nezaujímavou recepčnou. Pravidelný ozdravný rituál vyprázdnil fľaštičku s mastičkou, no Kratochvílovi nebolo oveľa lepšie. Stále na ňu veľa myslel a takéto myšlienky zaháňal večernou vodkou.
Desiaty deň sa ako obyčajne oholil a osprchoval, zo zrkadla sa pozeral pekný mladý muž, chýbala mu však iskra v očiach a šibalský úsmev. Cestu do kliniky poznal, lebo sa okolo nej prechádzal každý deň. Celý čas bola pustá, len raz sa mu zdalo, že zazrel ako sa spúšťajú žalúzie na šéfovej kancelárii.
No v ten deň spoznal siluetu za obrovským oknom podopierajúcu sa o gigantickým kreslo. Išiel dnu sám, kuriér mal zrejme dovolenku. Dvere do Ivanovej kancelárie boli zavrené, aj tie Štefanove. Takže sa vybral hore, k tým ťažkým koženým dverám, ktoré kazili dokonalosť budovy.
„Vyzlečte sa do pol pása a sadnite si prosím, pán Kratochvíl,“ ozval sa tučný hlas usadený na stoličke.
Komentáre
:)
a inak, som rada, že sa umyl xi...toto je úplne niečo iné, cítiť z tejto časti vyrovnanosť, sviežosť, ale aj smútok ;) počkám si na iskričku v očiach a šibalský úsmev
Zaujimave pokracovanie
Tesim na dalsie pokracovanie
diky vam za podporu
tak si opäť
cakaj, teide, cakaj
raz si to precitam od zaciatku