Nekonečno životov. A jeden je ten môj. Kadejaký, nejaký. Postavený na pevných rodinných základoch, v ktorých sú zamurované hriechy detstva. Prehrešky. Priestupky. Maličké mŕtvolky jedna vedľa druhej. A čím vyššie, tým väčšie telá. Chvíľkové priateľstvá. Letné lásky. Obľúbení. Interpreti. Spisovatelia. Herci. No to sa všetko mení. Zamurované pevne do mozgovej kôry, zahrabané v najspodnejších regáloch podvedomia.
A na vrchu domček. Nízky. Poskladaný z prehnitých slamiek príležitostných kamarátstiev. Pár ťažných trámov, o ktorých by statik tiež možno zapochyboval. Oceľové dvere a okná zabednené paranojou. A strecha z práchnivých škridiel, cez ktorú zateká. Kvapká. Tečie. A zas kvapká. Kvapka po kvapke, rovno na čelo. No a v podkroví sa nie a nie zabývať lastovičky. A domček potichu stojí.
A ja v ňom. - A ja ním.
Uprostred večnej jesene čakám na návrat lastovičiek, strachom pripútaný k stoličke priamo pod kvapkajúcou strechou.
Už len jedna veta ostáva: Byť tak na chvíľu niekým iným.
Alebo druhá, boľavejšia: Byť tak na chvíľu samým sebou.
Architektúra života
22.01.2009 13:59:32
Alebo Čakanie na lastovičky
Komentáre
prec daleko off
byt samym sebou
ahh
dakujem
:)
no nazdar ! ;)
tož, že si stavbu pos....l,
Porké...
pn-ko...