Čakám a listujem. Listujem virtuálnymi stránkami internetovej knihy. Obraciam jednu za druhou a nič. Aj by som dúfal, že ma niečo kopne. Len tak jemne až lakonicky, lahodne boľavo priamo päsťou na obličky. To sa v chrbte zlomia moje pochyby, vystriem sa a neveriacky hľadím na prsty rytmicky poskakujúce po klávesách.
Ako koncert. Klávesový part. Dajme ho do e mol. Lebo kto nemá rád e mol, ten ide proti nám. E mol je smutný. Sentimentálny. Taký bluesový. Až snový. Ach, krásne snenie o tých čiernobielych tónoch, ktoré vidno len na papieri, čiernobiele snívanie o súzvuku ideí, o hudbe duše hranej bez nástroja. To všetko by bolo krásne, keby...
Keby bolo o čom. Je. Ale nie je. Nápadov plná notová osnova, ledva sa pomestia medzi tých päť nekonečných čiar. Len nejak chýba premostenie. To kopnutie. Dvestodvadsať voltov do mozgu. Nazvime to múza. Niečo, čo by tie hmlisté nápady spojilo s realitou a dokázalo pretaviť do grafickej podoby. Ako jednoducho to znie.
Nič. Obraciam ďalšiu stránku. Prázdne. Bez kopnutia, bez nápadu. No a ja s mierne skriveným úsmevom a unavenými očami napínam uši a predstavujem si ten koncert. Koncert, keď je o čom. Ale nie je.
Tak si len ďalej improvizujem.
Komentáre
nic si z toho nerob...
vladik
a pri prevracani
netopier
určite to prežiješ ;)
E mol je pre jeseň
Toľko pekných slov a múza nikde? Skús zavolať tej Tvojej...
on to asi nepocul...