?...preco_nie...?

Som tu. Píšem tu. A raz ma to prestane baviť, ako všetko. Pominú medové týždne s mojim blogom.  A čo potom? Budem na začiatku. Poďme ho pekne od znova. Plniť zošity nezmyselnými drístami, orámovať poznámky v zošitoch básničkami. Súkromná záležitosť. Len ja. Nikto, kto by nakúkal cez rameno.

Zase sa budem hanbiť za to, že sa musím vyrozprávať papieru. A možno sa len zas budem báť, že sa to nebude páčiť. Z týchto dôvodov sa bude plniť zásuvka papiermi, až kým sa nebude dať zavrieť. A čo potom? Keď už nezostanú žiadne voľné zásuvky? Prestanem písať.

Z lenivosti a pre nedostatok zásuviek. Zavriem ventil a všetko to budem vnútri pekne dusiť. Najlepšie to je ešte zaliať niečim tvrdým. Ale pocity sa budú drieť von a nebudú mať kade. Budem až po okraj preplnený myšlienkami. Až sa stane, že už vo mne žiadne miesto nezostane. A čo potom? Výbuch.

Kúpim si blok a vybuchnem. Všetko to, čo ma ťaží, čo ma dusí, čo ma rozveseľuje - všetko to vyzvraciam na papier v jednej explózii. A zapíšem päťsto blokov. Ale potom sa mi bloky budú zdať malé. Nezmestí sa tam toho veľa za okraj. A ešte treba aj v kuse prevracať strany. Až ma prestanú bloky baviť. A čo potom? Vymením písmenko.

Jednoduchá výmená, dokonca v rámci spodobovania. Blok za blog. Nekonečný priestor pre obrovské myšlienky, keby som to mal prehnať. Virtuálny svet plný anonymov, ktorí chcú hovoriť a nemajú komu. Tak prečo sa nepridať? Zapáči sa mi to. Čoraz viac ľudí bude zvedavých na mňa. Na moje smiešne písmenká. A ja budem čoraz šťastnejší. Zvyknem si znášať pochvaly, dokonca možno zvládnem aj odmietnutia a kritiky. Tak tam budem. Budem tam písať. A raz ma to prestane baviť, ako všetko. Pominú medové týždne s mojim blogom.  A čo potom?