Zamrzol som v čase. Celý víkend som stratil. Tupo prežívam zapnutý na stand-by režim. Za očami studená oceľová stena, ktorá nepustí myšlienky dnu ani von. Úplne nepriepustná. Telo bez ducha putuje a blúdi – po mojej izbe, do obývačky, do kuchyne, na záchod a späť na izbu.
Hudbu nepočujem. Práve mi hrá, no neviem čo. Neidentifikovateľný súboj inštrumentom sprevádzaný ľudským hlasom. Tá hudba mi len brnká na citlivú strunu, na tú najcitlivejšiu – na tú necitlivú.
Otvorím knihu a hltám písmenka. Nič, stále som hladný. Prečítal som tridsať strán a ani si nepamätám o čom. Vety sa odrážajú od tej oceľovej steny za očami. A ona sa nedá. Nehce povoliť, nech robím čokoľvek.
Teraz. Pozerám cez okno a vidím letieť kvapky dažďu. Zamrzol som v čase s nimi. A ruky behjú po klávesnici, snažia sa niečo povedať. Ja im však nerozumiem. Snáď vy porozumiete. Jediná myšlienka, čo ma nechce opustiť je čoraz hlučnejšia: kto mi vráti ten stratený víkend?
Komentáre
hmm...
Netopierikovi
preconie
Netopierikovi
možno stratená múza
why not..? :)
vsak
nemusi prist...
stava sa