?...preco_nie...?

Jedenáste narodeniny sme oslávili spolu. Teda, ja som oslávil jeho, až keď som mal štrnásť. Nevadí, potom ma predbehol. Každopádne som bol na marodke, neviem už, čo mi bolo, zrejme niečo so psychikou. Od nudy som chcel až začať čítať knihy na povinné čítanie, čiže myslím, že niečo slovenské a staré.

Vtedy pribehla domov mamka, ktorá moju nudu prežívala ešte horšie ako ja. Prišla s takou knižkou, dosť hrubou, s ilustráciou, ktorá sa mi nepáčila na vrchu. Ale vraj nesúď knihu podľa obalu a ešte k tomu to mal byť zahraničný bestseller. Keďže ma vôbec neťahal predslov k Slávy dcere, obetoval som sa.

Prvých sto strán bolo kritických, trikrát som zavrel knihu. A znovu otvoril. Potom to šlo až neskutočne rýchlo. Druhý deň som poprosil mamku, nech mi kúpi dvojku. To som už bol mimo a upísal som svoju dušu nie diablovi, každopádne však špiritizmu a mágii. Dvojka prišla a rovnako rýchlo aj odišla, myslím, že to bol deň. Nanajvýš dva. Vtedy sa to všetko začalo. Čakanie.

Chvíľu som čakal na trojku. Tú som ešte zhltol. Po dlhšej prestávke, ktorá bola už menej bolestná ako tá predchádzajúca, som sa ku štvorke rozhodol pristupovať systematicky. Aby som si ju dlhšie vychutnal. Odopieral som si teda potešenie a s nechuťou zatváral knižku po presnom ukončení kapitoly, aj keď po tajomky som si vždy predčítal aspoň pár strán.

Ešteže som mal aj brata, ktorého som takto dostal ku knihám. Teda aspoň k týmto. Potom sa mi už veľmi nedarilo. To je jedno. V každom prípade, aj on chcel čítať a moje právo silnejšieho a staršieho korigovali diktátorsky rodičia, takže sme sa striedali. Lepšie pre mňa.

Potom sa čakal dlho. A zas dlho. A nakoniec najdlhšie. Každé čakanie však bolo menej bolestivé, ľahšie. Prosto sa vedelo, že sa čakať oplatí, že to raz príde, že je dobré, že to neprišlo hneď naraz. No a teraz, je po tom. Je po všetkom. Márne prevraciam stránky a hľadám indície. Dej je ukončený. Otočím list a dôsledne prečítam poznámky o vydavateľovi, dátumu vydania a podobné drísty. Potom ešte raz pre istotu knihu odbalím z papierového obalu a dúfam, že tam, na tej pevnej väzbe, predsa len niečo bude. Nič.

Je koniec. Už sa viac nebude čakať. Končí sa príbeh, ktorý so mnou vyrastal, ktorý ma sprevádzal od veku základoškolského až za polcestu k vysokoškolskému titulu. Duša plače, roztešené spomienky na prebdené noci pri svetle na záchode. Mimovoľná konotácia so všetkým. S celými tými dlhými šiestimi rokmi, skoro tretinou môjho života. Spomienky, ako som vyrastal. Moja naivná prosba je jasná: vráťte ma naspäť, tých vyše šesť rokov dozadu, keď som ležal na gauči pod paplónom a mamka doniesla knihu s ilustráciou, ktorá sa mi nepáčila.