?...preco_nie...?

„Zlomenina srdca. Nič vážne, bežne liečiteľná choroba. Pár minút pod takým svetlo, kardioluminátor sa to volá. Niečo ako biolampa, len to funguje,“ vysvetľoval Ivan a nalieval pozornému Kratochvílovi, ktorý poslušne pil.

„A to sa dá akože liečiť?“ čudoval sa Kratochvíl.

„Jasné, ľahká procedúra, len veľmi nákladná. Preto to používame len na fakt dôležitých ľudí. Chudáci daňoví poplatníci nemajú ani poňatia, čo všetko sa z ich daní platí,“ zas zakrochkal Ivan, ktorému sa v už lesklých očiach zračila nadradenosť, akú bolo vidno u šéfa kliniky. Nadradenosť za to, že poznajú tajomstvo.

„A bolí to?“

„Neboj sa, nebude bibo. Je to úplne bezbolestná primitívna procedúra. Stačia na ňu dvaja ľudia. Ja a ten druhý sa volá Števo, taký čudák, veľa toho nenarozpráva, ale vyzná sa vo všetkej tej technike. Úplne bežná kardioluminescencia.“

Pri krkolomnom slove „kardioluminescencia“ sa mu zaplietol jazyk, ktorý tak ukázal, že anestéza začína pôsobiť. Aj Kratochvíl mal už mäkšie oči, keď si proti všetkým svojim zásadam zapaľoval Ivanovu kubánsku cigaru. Ešte to však nestačilo, srdce ešte nenavrelo dosť a to už bola druhá fľaša v polovici. Ale rozhovory začali naberať iné obrátky.

„Počuj, ty, Ivan, to čo si sa ty zo mňa smial akože?“

„Čo, kedy?“

„Však keď som tu došiel.“

„Si sa mal pozrieť do zrkadla, pán Kratochvíl, tak by si vedel,“ povedal Ivan a po krátkom krochkacom smiechu dodal: „Vieš, ty si tu taký malý idol. Také historky tu o tebe kolujú. Kopu ľudí si nám tu sem poslal, vieš? A to nie len so zlomeninou srdca jak máš ty. Však vieš sám dobre koho, napríklad pani ministerku. Či mám radšej povedať pannu ministerku?“

Obidvaja sa rozrehotali. Spomenul si na tú stávku aj na to, aké ľahké to bolo ju dostať a pridal sa k Ivanovmu krochkaniu.

„Už sme si normálne mysleli, že ti budeme musieť transplantovať svedomie, čo by však asi nebolo také dobré pre tvoju prácu, čo?“ povedal Ivan a zase sa začali smiať krásne opileckým smiechom.

„Že zlomenina srdca a transplantácia svedomia, to sú mi teda dobré pecky,“ hovoril Kratochvíl lapajúc po dychu. „Čo tu ešte robíte?“

„Narovnávame pokrivený charakter, nafukujeme udupanú sebaúctu a to, s čím nám tu najviac ľudí posielaš, leštíme pošliapané sebavedomie. Ale to je jedno,“ povedal Ivan, ktorý potom, ako videl Kratochvílovú tvár zovretú neustálym úsmevom, stlačil gombík na kraji stola. „Musíme sa rozlúčiť. Kuriéra už poznáš, hodí ťa len tu za roh. Rád som ťa spoznal, PÁN Kratochvíl. Dúfam, že sa už neuvidíme.“

Dvere sa otvorili, Kratochvíl ešte vypil svoju aj Ivanovu vodku, srdečne ho objal a bol prekvapený, že nevidí opileckú iskierku aj za okuliarmi na plešatej hlave. Poďakoval sa a cikcakovito sa vybral s dostatočne veľkým srdcom na chodbu, kde už čakal kuriér, o ktorého sa oprel a zavelil:

„Hijó, kamoš!“