?...preco_nie...?

Deti sú už také. Páčia sa im kvietky. Tráva je taká obyčajná. Síce pekne vonia, ale kvietky, to už je o inom. To už je úplne iná liga. No a nečudo, že najviac si všímajú tie najväčšie. Také fialky, to sú len minikvietky a pekné ich pre mňa robia len spomienky na babku. Pamätám sa však na jeden kvietok, ktorý mi ako dieťaťu učaroval.

Slnečnica. O hlavu vyššia ako ja. Ci pána, to už je kvetisko. Musela mať vtedy pre mňa istotne tristo kilometrov. A chcel som si na nej postaviť dom. Mohol by som tam jesť semiačka, len by som vystrčil ruku na zahrádku. A očkom by som pozeral na tu chabú imitáciu na oblohe, po ktorej má slnečnica krstné meno. Ani by som sa nemusel otáčať, lebo domček by sa mi otáčal sám. Ale čo na jeseň? ...

Dieťa už na slnečnice zabudlo, vyrástlo. No také malé dieťatko v ňom ešte zostalo. Bývalo si vo svojom slnečnicovom domčeku a chodilo von na výlety. Až sa raz vybralo do sveta a založilo tento blog. A hneď za rohom slnečnica. Povedalo si: Ci pána, to už je kvetisko. Zo začiatku bol na ňu naštvaný, nepáčila sa mu, lebo sa mu zdala namyslená a premúdrelá. Aj sa chystalo vykričať to do sveta. Potom sa však začítalo a videlo, akú sú slnečnice krásne.

Tak tu teda chodilo to dieťa zo slnečnicového domu pravidelne do záhradky, ako inak, k slnečniciam. Sem-tam alergické, lebo slnečnice nie sú dokonalé, ale aj keď sa mu kýchalo, vždy bolo rado, že má nos plný peľu a po článku si vždy muselo umyť hlavu, lebo bola celá žltá. Stalo sa však, že raz prišlo do záhradky a slnečnice zmizli.

Jeseň. Čo na jeseň? Slnečnice odkvitnú, kašlú na deti, že tam stoja a nemajú kam ísť. Deti vždy zabudnú, že slnečnice sú hrdé a prekvapí ich, že si len tak odkvitnú. Aké však boli veľké! Dieťa sa ešte posledný raz pozrie na záhradu zvädnutých slnečníc, na hnedý cintorín žltých spomienok, a pekne pomaly sa so slzami v oku poberie preč. Len aby zajtra mohlo prísť zas. Pre istotu. Či náhodou. A potom raz zistí, že jediné slnečnice, ktoré nevädnú, sú tie v duši - tie, v ktorých bývajú deti vo veľkých telách.

Tie vädnúce majú jednú tajnú adresu: záhrada žltých snov.