?...preco_nie...?

Sadnem si za počítač. Ruky pripravené hladiť klávesnicu. Mlčia. Chabé pokusy oživiť ich. Oni by aj písali. Oni aj hej. Problém bude niekde inde. Vyššie. V centre. V hlave. Hlava je len na obtiaž. Rastú na nej vyrážky. Pučia a klíčia. A ešte k tomu všetkému v nej vznikajú divné myšlienky. Pučia a klíčia. Vädnú a hnijú. Asociatívne blbosti. Klbko poprepletaných synapsií. Na obtiaž.

A ruky píšu. Ale vôbec nie to, čo by mali. Čo by tak veľmi chceli. Niečo pekné? Niečo dobré? Možno len niečo hodné tej minimálnej námahy. Pár kvapiek potu za nechtom po niekoľkých nabehaných centimetroch. Zbytočné vety. V podstate je zbytočné všetko, povedal by skeptik. Skeptik vo mne. Problém je, že už aj ten optimista mu neprotirečí a len doloží: takmer všetko.

Zbytočné vety. Slová z ťažkej hlavy, ktorá by toho chcela toľko povedať. Ale nevie, nemôže. Ďalej vedie len schizofrenický dialóg sama so sebou. O tom aká je zbytočná. Aké sú zbytočné všetky tie myšlienky, ktoré nerozkvitli, lebo v nej zhnili. A aké zbytočné je o tom vôbec rozmýšľať. Perpetum mobile s konečným cieľom v bielej blúzke s dlhými rukávmi a zapínaním vzadu.

Chudák prsty. Nemôžu za to. Predsa je len všetkému vinná ta hlava. A oni sa len potia po nabehaných decimetroch.