?...preco_nie...?

Taký som tu ostal. Tichý a boľavý. Sám. Len so sebou. Bez nádeje na záchranu, zavretý pred celým tým svetom plným cudzích ľudí. Cudzích. Blízkych. Známych. A tých, čo sa im zdravím.

Sám. Osamotený ako tá posledná bodka za poslednou vetou poslednej knihy na svete. Už k nej nič nepribudne. A je jedno, koľko toho bolo predtým. Sám ako cesta alejou.

Len tak. Ako pomník uprostred poľa a studnička uprostred púšte. Sám ako všetci ostatní. A možno trošku menej. Alebo viac. Jednoducho sám.

Sám, len so svojimi ideálmi. Falošnými ideálmi lapajúcimi po dychu. Ani sny už toľko nechodia na návštevu. Prázdna váza a plný kôš.

Tak to už chodí.  A je jedno, či je človek na vrchole alebo na dne. Lebo sám je vždy. Márna snaha. Obité kolená, vybité zuby. Krv.

Posledný a prvý. Na umiestnení nezáleží. Sekundy. Minúty. Hodiny. Roky. Život. Smrť.

Nezmyselne sám. Nevidiac zmysel spolu. Len ja.

Egoista na plný úväzok.

Nedobrovoľne.

Chcene.

Sám.