Tentoraz si však z vodky neupil. Teda, možno trošku, tak tajne. Ale hlavne ju použil na kolená a dlane. Nenútene si pritom spomenul, ako mu na ranu liala vodku vždy babka, keď spadol. Veď kto by už mal doma septonex. S horiacimi dlaňami a nohami si sadol na stoličku, na ktorej prespal poslednú noc a začal skúmať logo. Automaticky si pritom začal olizovať ruku, ktorá chutila krvou a vodkou.
V živote také logo nevidel. Čiernobiele. Slovenský dvojkríž bol omotaný dvoma hadmi a namiesto Tatry, Matry a Fatry tam bola desať-, päť- a dvojkorunáčka. Zvláštne, otáčal si list dokola a dokola, akoby dúfal, že tam nájde niečo nové. Nič.Súčasne sa kuriér díval na rovnaké logo, teda na jeho zväčšeninu vo vstupnej hale len o pár domov ďalej. Vyzeralo až hrozivo v bielo-striebornej budove so sklenným stropom. Vyšiel schodmi na prvé poschodie a zamieril k ťažkým čiernym koženým dverám na konci chodby, ktoré kazili dokonalý súlad chrómu a nemocničnej beloby. Pohyboval sa smerom k dverám a ako vždy ho zovrel zvláštny pocit menejcennosti a strachu.
„Dobrý deň,“ povedal trasľavým hlasom, ktorý ani po rokoch nestratil na intenzite trémy.
„Doručené?“ odvetil namyslený, tučný hlas, ktorý sa ani neunúval otočiť stoličku smerom ku kuriérovi.
„Áno bol tam.“
„Ako všetci zúfalci, prvý hotel,“ Rozosmial sa smiechom poznačeným cigaretovým dymom. „Ako je na tom?“
„Zdá sa, že dobre, vyspal sa a vytriezvel.“
„Čože?!!“
Stolička sa rázne otočila a zdvihol sa z nej muž, ktorého však pre slnko, ktoré kuriérovi svietilo do očí, tak dobre nevidel. Silueta nebola až tak tučná ako hlas. Priemerná, ktorú obopínal na mieru šitý oblek. Kuriér však vedel aj o zvyšku, aj napriek slnku, vedel, ako vyzerá jeho tvár po poltucte plastických operácii aj ako vyzerajú jeho nastrelené prefarbené vlasy.
„On vytriezvel a vy ste ho nechali len tak? Teraz začne premýšľať, zmení hotel alebo niečo a je stratený navždy! Bežte za ním s ďalším listom!“
Opäť sa usadil na stoličku, ktorej tieň uistil kuriéra, že si jeho tvár pamätá dobre. Zo stojana vybral pero značky Mont-Blanc (limitovaná edícia, ako inak) a začal písať na papier belší ako steny čiernym atramentom. Zvlášť veľký dôraz dával na to, aby písmo bolo ako z počítača. Grafológ by si s ním teda veľa neužil. Zalepil list a strčil ho do obálky, otočil svoju stoličku naspäť k oknu a díval sa na tých malých, hlúpych ľudí pod sebou.
„Toto by ho malo už prinútiť prísť. Neodídte bez neho. Priveďte ho rovno ku mne,“ prehovorila stolička.
Kuriér schmatol obálku a s náhlosťou a zdvorilým pozdravom odcúval k dverám. Len čo sa zabuchli, myslel si však svoje. Ešteže nebýva tak ďaleko.
Komentáre
*
on je alkoholik?
Netopier,