?...preco_nie...?

Zapájam sa do každého rozhovoru. Stojím si za svojim slovom. Inteligentne skáčem do reči. Nenechám sa vyrušiť. Kladiem dôraz na tie správne slová. Gestikulujem, ak je to treba. O mimike nehovoriac. Taký som. Hlučný, drzý, ukecaný.

Ale prečo to vlastne všetko robím? Aby nebolo ticho. Lebo práve v tichu kričia všetky tie zamlčané veci. Vtedy sa môže ukázať, že si už nemáte čo povedať. Alebo neviete.

Preto si vážim kamarátov, s ktorými sa mi dobre mlčí. S ktorými môžem len tak polhodinku pozerať do blba bez toho, aby som cítil nutkanie prehovoriť. Kamošov, s ktorými som dobrovoľne podpísal tiché prímerie.

A samozrejme, že potom zas budem mlieť ako mlynček. Ale aspoň nebudem zbytočne držať pri živote kolabujúci rozhovor. Jednoducho ho nechám nachvíľu upadnúť do kómy a počkám, kým sa nepreberie. Lebo hovoriť je striebro...