Je to tak krásne detské, že až. Dospelí sa nezvyknú báť tmy. Oni vedia, čo tam je. Že tam je stolička s vecami a na stole čaká zákerný mobil, aby ich mohol ráno zobudiť. A boja sa akurát toho mobilu, lebo oni sa boja len vecí, ktoré vidia, alebo o ktorých vedia, že sú tam.
Deti naproti tomu, sa boja toho, čo nevidia a toho, čo by tam MOHLO byť. Lebo aj z teplákov prehodených na stoličke sa ľahko môže vykľuť čert abo strašidlo. A na tie si treba dávať pozor. A ešte aj na to, čo môže byť pod posteľou. Veď kto nám nezaručí, že sa tam neskrýva zlodej alebo upír?
Fantázia dokáže teda divy. A práve dospelým tá fantázia chýba, takže oni sa tmy neboja. Boja sa budíkov, účtov, daňovej kontroly, ale teplákových čertov nie. Oni nepotrebujú svetlo, lebo sú hlúpi a myslia si, že všetko vedia a poznajú. Ale deti ho potrebujú, lebo sú múdre a vedia, že všetko nepoznajú, že toho poznajú len strašne málo. Takže, zase raz bod pre nás, pre deti.
P.S.: Netopierik, ako som sľúbil. Aj keď to nie je nič moc.
Komentáre
Ja sa priznám
Jeho nočná púť začína pri mojej tvári a končí v rozkroku :))
ja sa tiez obcas bojim tmy..
je to tak,že sa bojíme iného...
Nik nepozná všetko a kto si to myslí je na veeeeeeľkom omyle ....
:))
:)
hmm...