?...preco_nie...?

Vietor sa pomaly kĺže cez pole a vyháňa mi zimomriavky na predlaktiach. Rovnako ako patetický západ slnka nad horami. Vo vzduchu pomaly cítiť nevyhnutnú smrť ďalšieho leta. Na horizonte už aj začalo krvácať.

S letom sa vždy lúči najťažšie. Možno preto, že pomalý každý jeden z letných dátumov má k sebe prilepenú nejakú nezabudnuteľnú udalosť. Možno preto, že spomienky na nekonečné letné dni hrejú ešte aj dlho po auguste. A možno sa mýlim a prvé poriadne zadutie vetra zo mňa nechá opadnúť všetky letné spomienky rovnako ako lístie z líp.

Nekompromisný ortieľ už božská porota nad letom vyriekla, teraz sa len čaká, kedy spravodlivosť vykoná jeseň, kedy ho utopí vo svojich mlákach po upršaných dňoch. No leto len pomaly skláňa hlavu.

Cítiť však, ako mu ubúdajú sily. V cele smrti sa už chystá posledné jedlo - hrušky, hrozno, slivky a jablká. Ešte prejsť zelenou míľou, ktorá po chvíli zožltne... Smutné sú osudy liet.

Stmieva sa. Čím ďalej tým skôr. Stmieva sa na horšie časy. Sivé mraky už za kopcami richtujú kar. Po poprave sa vyrútia a začnú chystať pôdu pre jesenné depresie. Vietor sa bude po milimetroch zarezávať hlbšie a hlbšie do kostnej drene až to pichne pri srdci. A ani varené vínko a pečené gaštany už leto nevzkriesia.