?...preco_nie...?

Päť kvetináčov a v nich kopec muškátov. Visia z balkóna, na piatom poschodí. Všetci dobrí ľudia totoiž bývajú na piatom. Biely rad kvetináčov sa pridŕža železnej tyčky a jeho súrodosť kazí len jeden hnedý kvetináč. Veď vieš, vtedy jak padali krúpy, ten biely zhodilo. Však vidíš, aké sú tie muškátydoničené.

Vidím. A tie muškáty vidia mňa. Vidia toho dosť, nezávidim im. Videli nás vždy všetkých, ako sme hrali skrývačky, no nikdy neradili.Nikdy nezradili. Ani keď som ukradol značku zo susedovho mercedesu. Ani keď som tajne chodil ku ním fajčiť a práve do ich zeme zahrabával špačky. Hlúpo a naivne, potom som ich radšej vyhadzoval. Ale tie dva, čo som tam zahrabal, ich mohli naštvať.

Nenaštvali. Tíško sa ďalej pozerajú, červeno naklonené nad balkón. Vidia ľudí. Vidia, ako ľudia pod nimi žijú, ako chodia, ako starnú. Pozerajú sa na zmeny susedov, zmeny modelov áut stojacich rovno pod ok(n)om, zmeny zloženia partií sediacich na lavičkách.

Pozerajú, ako sa raz za čas pristaví niekto, kto im je strašne povedomý. Ťahá so sebou modrú cestovku, s rukou vystretou sa automaticky pozrie hore, priamo im do očí. Odkiaľ ho len poznajú. Rozmýšľajú a nakláňajú sa k sebe, šuškajú si do okvetných lístkov. Rozmýšľajú, a pritom ten chlapec už sedí za nimi, v rukách zvierajúc svoj ukradnutý znak z mercedesu.