Vraj mám niečo napísať. Vraví mi. Vravím si. Hm, tak ale čo? Nie je chuť, nápady zmyl z vyblednutých letných vlasov dážď všedných jesenných dní. Vstávania, škola, spánok. A niekde medzi tým nesprávna životospráva a platonicky zaľúbené pohľady smerujúce na prváčky tak nevinne a naivne plniace autobusy smerom domov rovnako ako hlavy chlapcov naokolo.
No a vraj nie je o čom. Ale je. Je toho až-až. Nie len o prváčkach, nie len o žltých listoch, nie len o prázdnych dňoch s jesenným melírom, nie len o živote. Ale načo? Prečo? Vraj: poteš ma, napíš niečo. Alebo: okrem mňa a teba sa už nič nedá čítať. Svet sa asi zrúti, keď nenapíšem.
Akoby bol svet postavený na mojich písmenkách, na dlhých stĺpoch z mäkkých I týčiacich sa na dlážke z guľatých a vratkých o. Nekonečná blbosť. Ešte viac ako nekonečná. Minimálne štvormetrová. A čo keď sa mi písať nechce, čo keď v každom písmenku vidím len zbytočne stratený zlomok sekundy?
Samé hlúposti. Celý článok blbosti, vyfiltrovaná idiocia mojej momentálnej nálady. A na podnose nedonosený článok. Zišiel by sa mi inkubátor.
Komentáre
dobre dobre
i tak dobre napísané
inkubátor ti netreba...
diky vam