?...preco_nie...?

Ráno po nikdy nie je dosť vody. Bezodná studňa, otvorená cirkulácia voda-záchod, nekonečný kolotoč rovnaký ako v hlave. Niekedy ani nechápem, prečo je život taký hajzel (inšpiráciu som našiel pri močení). Utkal som si svoj wannabe stabilný stav duševnej rovnováhy na tenkých pavučinových lankách kropených a zalievaných minimálne nadpriemernými množstvami luxusného chľastu.

Ako aj včera. Po ďalšom premrhanom dni života, keď sa človek tvári osem hodín, že pracuje, a pritom je jeho jedinou prácou sa tak tváriť. Kreativita. Radšej pôjdem skladať krabice ku pásu. Na to by som ale nemal, mám svoju cenu a napriek neúspešnému mejkapu, ktorým zakrývam svoje nadpriemerne ego, musím priznať, že sú veci, ktoré inak nebudú. Napríklad tá, že nikdy nebudem skladať krabice pri páse.

Keď sme už pri tom mejkape, ani usmievavej slečne oproti sa kreácia na tvári nejak nevydarila. Priveľa mejkapu. Hm, rád by som ju však videl na ďalšie ráno bez neho. Keby tam nebol ten chujko. Opäť raz klasický pár - ufón a kočka. Whatever. Nedá sa nič robiť. Zdvihnutím ruky privolám znechutenú čašníčko, ktorej telo si už len matne pamätalo mladosť, objednám si ďalšieho Jim Beama, aby som nepil sám a pokračujem v očumovaní nádejnej budúcej pani Ufónovej.

Posilnený možno práve tým chľastom a nejasnými signálmi od nej som si vycheckoval chvíľku, keď sa ufón vybral na vécko, zrejme podať hlásenie kapitánovi Picardovi a dotankovať olej, ležérnym - rozumej tackavým - krokom som sa vybral na prázdne miesto oproti slečne. Sebaisto som si k zapálenej Davidoffke odchlipol z ufónovho nápoja, nejakej ružovej sračky, ktorá by sa aj buzíkom zdala priteplená. Bez slova som jej vydýchol dym priamo do toho ksichtu, po ktorom ešte ráno stekalo ufónske semeno a zlomil som kašľom jej údiv.

Už som si predstavoval ako jej budem naťahovať bradavky, keď na mne bude rajtovať, slečna však bola iného názoru. Z toho krásneho telíčka, ktoré by si neodpustil ani biskup, sa spustil príval škrekľavých nadávok, miestami pišťala tak vysoko, až sa jej otvárali ústa a nevychádzal žiaden zvuk. Práve ultrazvukové piskoty museli podráždiť ufónske ucho, ten si po sraní ani neutrel zadok a s rozopnutým opaskom vybehol von zjavne pripravený roztopiť ma svojím infrared pohľadom, alebo aspoň ma poriadne domlátiť.

Unáhlene som odišiel. Bez platenia. Len s tým jebnutým životom na krku. Potom, ako som zistil, že v živote sa asi už nebudem môcť ukázať v mojom rodnom bare, pobral som sa elegantnou - rozumej somrádžestojím - chôdzou dolu mestom k taxíku, aby ma zaviezol domov ku môjmu pocitu menejcennosti a viny voči rodičom. Opäť jeden krásny deň.