Zrazu. Znenazdajky. Mimochodom, povedal by Válek, vraj len tak, ako keď prší. Presne tak to prišlo. Niečo gigantické. Niečo, čo sa nezmestí do tohto editora, niečo, čo sa nezmestí ani do wordu, niečo, čo sa nezmestí ani na všetky steny sveta. Nápad.
Nápad väčší ako zemeguľa, väčší ako vesmír a definitívne väčší, než moja hlava. Nápad, čo potrebuje čas. Aby dozrel. Aby vykvasil, teda vlastne spľasol, do rozmerov prijateľných pre moje vedomie, a potom ešte viac, do plytkých dvoch rozmerov, ktoré sa vmestia medzi okraje.
Ale je tam. Zbožňujem to, keď je tam a keď sa formuje, keď pracuje, keď musím rozmýšľať ako blázon, keď mi to nedá zaspať. A nenávidim to, keď spľasne do rozmerov, ktoré chcem, lebo potom to už nie je fantastické, potom to už nie je gigantické. Potom je to už len rutina.
A tak se na to radši vyseru.
Komentáre
...
napad...