?...preco_nie...?

Báseň, ktorá je už priťažká v mojom vrecku a páli. Žiadna z mojich náhodných platonických dvojsekundových lások si túto báseň nezaslúži. A možno každá, takže som ju dal tu.

Pokračovanie, ktoré ma tlačí v hlave.

"Nemožné!" skoro skríkol, keď sa zobudil v známej disidentskej krčmičke na jednom z berlínskym predmestí. Na tej nesprávnej strane Berlína.

Keď kurzor provokuje, treba ho nakŕmiť. Tak sa stalo a vzniklo toto - ďalší príspevok do slovnej chirurgie.

Jemne erotický príbeh s prekvapivým koncom a ešte prekvapivejším zaradením do témy. Zobudil sa v hoteli. Sterilné šedé steny nedostatočne zariadenej izby mu však neubrali ani štipku na nálade. Vedel, že len v tomto hoteli dostane služby, aké inde nemajú. Zdvihol slúchadlo a vytočil magické 111.

Dnes som lenivý, tak som sa rozhodol zverejniť jednu moju staršiu báseň. Mne sa páči, tak neviem ako vám. Je z dôb, keď ešte diakritika v básňach pre mňa hrala strašne dôležitú úlohu. :)

Neoriginálny názov, neoriginálny obsah. Strata času čítať to. :)

Alebo ako to bolo pred rokom a ako to je dnes.

Alebo prečo som posledné dni nepísal. Spoznáte sa?

Sen každého dieťaťa žijucého pod rodičovskou strechou. Nech sa vám páči. Bude sa.

Alebo na čo všetko som si spomenul pri prvom jarnom daždi. Dve v jednom, plynulý prechod myšlienok.

Aj hrnčeky majú svoje príbehy.

Dnes som sa veľmi nevyspal, bál som sa tmy. Stáva sa mi to často, tak prečo zas nevyslať sondu do duše, čo mi o tom povie niečo viac.

O tom, čo príde po prázdnych papieroch. Sen a radosť každého, kto píše.

Myslím si, že toto perex nepotrebuje. Len ma trochu poľutujte;)

O jednej vasnivej noci.

Čo všetko po mne zostalo v detskej izbe okrem stien plných tajných rozhovorov s bratom.

O tom, ako ma dnes rozhrýzol, požuval a vypľul jeden zákerný autobus. A nie len o tom.

Asi tak sa teraz cítim. Prosba o odpustenie za všetky roztrhané papiere.

O tom, preco su dospeli taki kruti a ako deti zas raz vyhrali. (prepacte, ze je to dnes bez diakritiky, ale nemam tu slovensku klavesnicu)