?...preco_nie...?

Lebo raz ma to tu isto omrzí. A čo potom?

A čo! Čo som ráno našiel v bloku po prepitej noci.

Alebo dilemy a skúšky. (Článok, čo som omylom uverejnil včera na mojej stránke a nechcem vás oň pripraviť. Prišli by ste o veľa.:)

Alebo dilemy a skúšky.

Akože jak je možné, že som naraz prečonie, bratislavitea, starý račan aj akynka?

Konečne sa zbavím tohto príbehu. Posledný diel. Koniec hľadania, kopa odpovedí.

Predposledný diel. Zachvíľu sa to skončí, no dnes nie. Možno zajtra, možno, možno...

Podanie a ideš. A kaťdé ráno to isté. Je to v riti, potrebujem time-out.

Báseň, ktorá je už priťažká v mojom vrecku a páli. Žiadna z mojich náhodných platonických dvojsekundových lások si túto báseň nezaslúži. A možno každá, takže som ju dal tu.

Pokračovanie, ktoré ma tlačí v hlave.

"Nemožné!" skoro skríkol, keď sa zobudil v známej disidentskej krčmičke na jednom z berlínskym predmestí. Na tej nesprávnej strane Berlína.

Keď kurzor provokuje, treba ho nakŕmiť. Tak sa stalo a vzniklo toto - ďalší príspevok do slovnej chirurgie.

Jemne erotický príbeh s prekvapivým koncom a ešte prekvapivejším zaradením do témy. Zobudil sa v hoteli. Sterilné šedé steny nedostatočne zariadenej izby mu však neubrali ani štipku na nálade. Vedel, že len v tomto hoteli dostane služby, aké inde nemajú. Zdvihol slúchadlo a vytočil magické 111.

Dnes som lenivý, tak som sa rozhodol zverejniť jednu moju staršiu báseň. Mne sa páči, tak neviem ako vám. Je z dôb, keď ešte diakritika v básňach pre mňa hrala strašne dôležitú úlohu. :)

Neoriginálny názov, neoriginálny obsah. Strata času čítať to. :)

Alebo ako to bolo pred rokom a ako to je dnes.

Alebo prečo som posledné dni nepísal. Spoznáte sa?

Sen každého dieťaťa žijucého pod rodičovskou strechou. Nech sa vám páči. Bude sa.

Alebo na čo všetko som si spomenul pri prvom jarnom daždi. Dve v jednom, plynulý prechod myšlienok.

Aj hrnčeky majú svoje príbehy.