?...preco_nie...?

Žijem si tu. Pokojne, v mieri. Skoro ako Vianoce. Lenže každý má čo skrývať. Krivé zuby, nohy, charaktery. Všetci tu parafrázujeme život a tvárime sa, ako to je veľmi naozaj. Teda, jasne, že TY nie. To len ja si žijem v úvodzovkach.

Asi to už tak musí byť. Stránky v kalendári neprehádžeš.

Nastúpte si do karuselu, za päť korún cesta do minulosti. Za päť korún československých.

Imaginárny papier plný kondenzovanej "múdrosti".

Rozdiel medzi porazenými a víťazmi je jednoduchý. Nemyslím teraz, že porazení plačú a víťazi sa smejú. Víťazi zvyknú dostať to, čo chcú. A porazení sa zas musia naučiť chcieť to, čo dostanú. Alebo sa môžu zastreliť.

Lebo vzduch už vonia smútočným pochodom.

A možno sa to nezdá, ale mesto je v noci fakt len opitá namachlená štetka, ktorá ťa vysaje a vypľuje niekde na predmestí.

alebo Virtuóz silných slov II

Trošku letného večerného sentimentu.

Úvodný článoček k novej téme. Lebo teraz som mestský typ.

Som závislý na ľuďoch. Beznádejne. Skúšal som na to kadečo, ale nepomáha. Bez ľudí som ako kvietky bez vody. Potrebujem ich, aby som zostal aspoň tak psychicky zdravý, ako som. Čiže nič moc. Ale to málo, čo človek má, si musí šanovať.

Uväznený sám v sebe chytám sa za slovo.

Zatiaľ sa toto leto fakt vydarilo.

čo pošteklí tvoje jazykové centrum.

Len ma chyť za ruku a odveď ma aj do pekla.

Zas je to tu. Stmieva sa. Ešte viac ako keď sa stmievalo pred chvíľou. To už bude znovu noc. Ozajstná. Hustá, s jemným letným podsvietením, ale predsa. Noc. A v noci treba spať. Tu je ten problém.

Človek sa im nevyhne. Ani keď ide len dnu, na kryté. Musí ich stretnúť. Ako ja teraz. A zas som si spomenul, aké to pred pár rokmi bolo.

Vraj by som mal začať brať život vážne. Inak. Serióznejšie. Keď sa však pozriem, že väčšina vecí, čo stojí za to, je už za mnou, všetky tie prvé razy... Vyhliadky neružovo stereotypné. Spustím sa dolu briežkom. A zo života zostanú len útržky.

Ako mi chodíš po rozume.

Inšpirovaný Edrien niečo z môjho skromného raného archívu.