?...preco_nie...?

Práve tam som sa presťahoval.

Som kapor. Nemý hlupák na dne rybníka. Hlboko v bahne si len tak ležím na boku.

Lebo nekonečné aleje sa vysádzajú nekonečne dlho. A niekedy ani toľko času nestačí.

Sentimentálne vzdychy nad prichádzajúcou jeseňou.

Lebo tak asi vyzerá dno. Bez farby a bez chuti, bez pocitov a citov. Bez všetkého, kde však nič nechýba. Je to len dno.

Lebo v tom zošite som našiel ešte jednu romantickú...

Lebo som našiel jeden zabudnutý zošit.

alebo Daj mi!

Mesiac sa končí, tak som tu zas. Keď musíš, tak musíš.

Raz za čas tu napíšem. Nech to radšej stojí za to...

Stáva sa to často. Oveľa častejšie, ako by si človek prial. Ťaživá úzkosť v hrudi a v hlave myšlienky, ktoré nie sú moje. Lebo svet je plný konšpirácií. Konšpirácii proti mne. Až by som si to pomaly mohol začať brať osobne.

Kiežby bol ten článok aspoň spolovice tak zaujímavý ako nadpis.

Lebo som mal päť minút, kým začne CSI;)

Alebo Čakanie na lastovičky

To len tak. Som si spomenul, keď už je tá zima.

Veľavravný. Výrečný. Ukecaný. Taký som. Takých je nás mnoho. Čo dokážu pol hodiny rozprávať o tej muche, čo práve preletela okolo. Ktorým sa ústa pomaly nezavrú, maximálne ak pri spánku. A k tomu ešte aj vtedy niektorí rozprávajú. Napríklad ja.

Nepolepšiteľne neverný. A dúfam, že mi to ostane.

Žijem si...

A zas je to tu. Tma, keď odchádzaš, tma, keď prichádzaš. A medzitým prejedený deň.

Ultratajné.